Benediktínske opátstvo

Na pamiatku pustovníkov Sv. Svorada-Andreja a Beňadika ho založil na Skalke v roku 1224 nitriansky biskup Jakub I.

Pri jaskyni, kde bol zavraždený Sv. Beňadik dal vystavať kláštor a na skale, z ktorej bolo jeho telo zhodené do Váhu – kostol.

Benediktíni mali svojich murárov, ktorí vybudovali cely pre mníchov, spoločnú jedáleň, kuchyňu, komory, remeselnícke dielne a iné hospodárske budovy. Dolu boli široké, obrábané polia, humná, rybníky, maštale. Predstaveným mníchov bol opát, ktorý rozhodoval o všetkom dianí v kláštore. Prvým z opátov na Skalke, ktorého meno poznáme, bol rehoľník Pavel. Mnísi vstávali ráno o piatej hodine. V kostolíku konali počas celého dňa predpísané bohoslužby. Po záverečnej modlitbe, okolo 19:00 hodiny sa ukladali na odpočinok. Vo svojom obvode mohli slobodne hlásať slovo božie, spovedať, udeľovať odpustky.

Do novozriadeného kláštora pravdepodobne vstúpil aj najstarší známy skalský farár Wikozlaus. V zakladajúcej listine daroval nitriansky biskup kláštoru na Skalke „majer, ktorý sa Skalka menuje“, spolu s farárskymi dôchodkami a povinnosťami správcu skalskej fary.

Biskup Jakub sa dobre postaral o hospodársku stánku života kláštora: daroval mu dediny Uggezd (Újazd), Piecho, všetky polia, čo patrili k hradisku skalanskému (patril tam chotár zamarovský, istebnícky, lesy medzi Dolnou Súčou a Záblatím až po drietomský potok) ako aj polovicu polí hradiska Ľuborča (územie Kľúčového). Okrem toho každoročne: 7 volov, 12 vykŕmených bravov, 40 oviec, dotácie v obilninách, víno a 200 zlatých.

Kráľ Béla IV. pripojil k opátstvu v roku 1238 dedinu zvanú "Getze" (dnešná Opatová). Rozkvetu kláštora sa pripisoval veľký význam – stal sa duchovným centrom Považia.

Rozvoj kláštora prerušil v roku 1241 vpád Tatárov, ktoré  prišli cez Vlársky priesmyk do Uhorska. Ohňom a mečom pustošili dediny, mestá a ich vyčíňanie neobišlo ani kláštor. V roku 1300-1321 doľahla na život tunajšieho ľudu i kláštora tvrdá päsť Matúša Čáka. V roku 1321-1421, teda celých sto rokov nik nevyrušoval tichý a bohabojný život rehoľníkov. Hlásali slovo božie, konali misie. V roku 1421 prišli husitské vojny, ktorým sa nevyhla ani bohatá Skalka. V rokoch 1528 – 1545 bol majetok kláštora v rozličných rukách.

„A.M.D.Gl. – Na väčšiu slávu Božiu“ – s týmito slovami prišli jezuiti (spoločnosť Ježišova) na Skalku v roku 1665 a od tohto času nastáva jej nový duchovný rozkvet. S ich menom je spojená najslávnejšia doba Skalky. V roku 1667 začali s obnovou kláštora a priľahlých budov, vystavali Kalváriu. Postupne zrekonštruovali Malú i Veľkú Skalku. Jezuiti boli šíriteľmi nového umeleckého slohu – baroka. Veľmi dôkladne sa venovali poľnohospodárstvu. V záhradách pestovali najkrajšie druhy ovocia, ktoré bolo vzácne a známe nielen na celom Považí ale aj za Moravou. V roku 1713 vystavali pec na sušenie sliviek a iného ovocia. Mali aj škôlku na ovocné stromčeky. Za záhradami sa rozprestierali hory, kde chovali stáda najlepších oviec s veľmi kvalitnou vlnou. Starali sa o rybníky, dokonca vybudovali pivnicu pre ľad. V roku 1772 vykopali mnísi pred kláštorom studňu. 21. júla 1773 pápež Klement XIV. rehoľu jezuitov zrušil. Kláštor na Skalke tým stratil na význame a začal pustnúť. Dnes sú na miestach pôvodného kláštora ruiny.


Foto: Mesto Trenčín, Daša Bezáková
Zdroj: Skalka - 915. výročie svätorečenia pustovníkov Andreja - Svorada a Beňadika (1083 - 1998), Rím. - kat. farský úrad v Skalke nad Váhom, 1998.