Trenčín za Habsburgovcov

Po porážke Turkov pri Moháči sa Slovensko stalo súčasťou habsburskej monarchie – na uhorský trón sa dostal Ferdinand I. Svoju pozíciu si však musel vydobyť v dlhoročnom dynastickom zápase s domácim kandidátom Jánom Zápoľským, ktorého hlavným stanom bol Trenčiansky hrad. Ferdinand poslal do Trenčína vojská vedené Jánom Katzianerom, ktorým sa po počiatočnom obliehaní hradu a mesta podarilo Trenčín dobyť. Stalo sa to vďaka zradcom. Ako totiž neskôr vyšlo najavo, jeden z trenčianskych mešťanov, Juraj Kupec, ukázal habsburskému vojsku prístupové cesty k hradu a najslabšie miesta opevnenia. Po tomto čine ušiel z Trenčína a usadil sa v Kroměříži.

Bez viny však iste neboli ani hradní velitelia, ktorých si Ferdinand po dobytí hradu podozrivo ponechal vo funkciách – jedného z nich (Pavla Baračku) dokonca ustanovil za podžupana Trenčianskej stolice. Hrad bol po týchto udalostiach spustošený, mesto zničené, vyrabované a vypálené. Neskôr vypukol v meste dokonca mor (1585). Keďže súčasťou Habsburskej monarchie bola aj Morava, Trenčín stratil aj niekdajšiu dôležitosť strategického pohraničného mesta. V nasledujúcich rokoch – najmä počas protihabsburských povstaní - však stále zohrával pomerne dôležitú úlohu.

Hrad pod správou uhorskej komory dali neskôr do zálohy vernému prívržencovi kráľa Alexovi Thurzovi (bol palatínom a kráľovským taverníkom). Po jeho smrti (1543) ho mali krátko jeho vdova a zať, no potom hrad opäť prevzala uhorská komora aby ho opäť dala do zálohy. Ďalších 50 rokov tak hrad postupne prešiel rukami rôznych majiteľov až napokon Trenčiansky hrad i panstvo skončili vo vlastníctve Štefana Ilešháziho. V rodine Ilešháziovcov zostal tento majetok až do polovice devätnásteho storočia.

Viete, že: Členovia významného rodu Ilešháziovcov vlastnili Trenčiansky hrad najdlhšie? Zanechali väčšinu umeleckých zbierok, ktoré dodnes obdivujeme na hrade. Vo Farskom kostole sa nachádza rodinný epitaf Štefana Ilešháziho.

Po spustošení mesta habsburskými vojskami vyzeral Trenčín iste bezútešne. Požiar zničil väčšinu budov v meste. Zhorel farský kostol Narodenia Panny Márie, aj pri ňom stojaca kaplnka sv. Michala. Požiar zničil tiež kláštor františkánov s kostolom sv. Ducha, ktorý bol za mestskými hradbami. Opätovná rýchla obnova mesta bola vzhľadom na neustále turecké nebezpečenstvo podporená i samotným kráľom, ktorý zrušil mestu na desať rokov dane. Opravovali sa najmä poškodené hradby, najmä dolná brána, ktorá bola v tom období prestavaná, zýšená a pristavali k nej opevnené predbránie (barbakan). Mesto sa teda pomerne rýchlo spamätalo, počet obyvateľov rástol a vznikali aj nové sídliská mimo hradieb (Na ostrove, Humná, Gátry, Šance, Trudné, Chríb, Sokolice). Pred polovicou 16. stor. bol osídlený aj západný priestor mesta medzi múrmi a Váhom, nazývaný Za mestom alebo Za hradbami. Všetky tieto štvrte však mali veľmi pohnuté osudy, lebo boli ohrozované nielen nevyspytateľným tokom rieky Váh (Váh = Wagus = blúdivý) a častými povodňami ale aj stálym vojenským nebezpečenstvom.

Viete, že: Jedno rameno „blúdivého“ Váhu kedysi tieklo priamo pod hradným bralom? Ako asi Trenčín vyzeral niekedy na konci 16. storočia nám dokazujú najstaršie zachované veduty hradu, ktoré sú uložené v Štátnom archíve v Trenčíne.


Autor ilustrácií
Jozef Gertli Danglár
Texty spracovala
Renata Kaščáková
© 2006