Výročné a rodinné obyčaje v meste Trenčín
Výročné obyčaje
Základom vzniku výročných obyčajov bolo zabezpečiť hospodársku prosperitu jedinca a kolektívu. Výročné zvyky tvoria súhrn racionálnych a poverových prvkov. Cyklus výročných zvykov sa viaže na jarnú a jesennú rovnodennosť a na letný a zimný slnovrat.
Fašiangy uzatvárali zimnú časť roka, prevažná časť zábav sa konala od pondelka do stredy. V pondelok ráno chodil po domoch vinšovať obecný hlásnik s dreveným ražňom, na ktorý mu napichli kúsok slaniny alebo klobásku, do košíka mu kládli vajcia.
Skupiny mládencov v ľudových krojoch s muzikou v pondelok doobeda obchádzali všetky domy v obci (Zamarovce). Sprievod dopĺňal mládenec sediaci na rebriniaku ťahanom druhým chlapcom a chlapec s košíkom v rukách. V dome si zatancovali s gazdinou, za čo ich ona pohostila slaninou, klobáskou, šiškami, ako aj slaninkovým hriatym páleným. Za odmenu dostávali vajcia a peniaze na zábavu. Mládenci išli spoločne do krčmy, kde im niektoré dievčatá z nazbieraných vajec spravili praženicu. V Kubrej mládenci s harmonikou pondelok aj v utorok vyhrávali po domoch „pre konope“. V dome si zatancovali s gazdinou, ktorú vyhadzovali do výšky, aby jej narástli vysoké konope. Domáci ich obdarovali misou obilia a peniazmi.
V utorok večer sa konala zábava v krčme, ktorá sa o polnoci končila pochovávaním basy. Basu vyzdobenú čiernymi šnúrkami niesol muzikant na pleci, pred ním a za ním išli dvaja muzikanti so zapálenými sviečkami (Zamarovce), alebo basu položili katafalk s horiacimi sviečkami a účastníci zábavy ju s plačom a prejavmi hlbokého smútku a spevom „odprevádzali“. Tento ceremoniál znázorňoval začiatok pôstneho obdobia, ktoré trvalo až do Veľkej noci. Zvyk sa v transformovanej podobe uchoval až do súčasnosti. Fašiangy sa skončili v ten deň pred Popolcovou stredou, keď sa aktéri podujatia preobliekli za „škaredé stredy", t.j. do obrátených odevných súčastí. Zo Zamaroviec poznáme dve masky: slečinku – „kišašonku“ s veľkým klobúkom na hlave a grófa v staromódnej sukni so šnurovačkou („mídrom“), ktorého ťahali na rebriniaku so sprievodcom množstva ľudí. Masky chodili po domoch, nosili „klátik“ (drievko s červenými stuhami zakončené háčikom), hádzali ho po gazdovi, ktorý sa za klátik musel vyplatiť naturáliami (obilím, fazuľou, vajcami alebo aj peniazmi). Maškary sa zhromaždili do krčmy, kde si zatancovali pri melódiách harmoniky. Chlapcom, čo sedeli v krčme, brali klobúky, ktoré si potom museli vykupovať pohárom pálenky (Zamarovce).
V Kubrej obchádzal deň pred „škaredou stredou“ všetky domy sprievod masiek sprevádzaných harmonikou. Najzastúpenejšie boli masky mladomanželov, policajtov alebo žandárov, prípadne starej ženy s košíkom. Ostatné masky mali oblečené staré odevy obrátené naruby, tvár si zakrývali škraboškou. Jedna maska držala v ruke ražeň. Domáci ich obdarúvali slaninou, vajcami a peniazmi.
Zvyky viažuce sa k veľkonočnému týždňu mali prevažne očistný charakter, čistil sa príbytok, bielili sa steny, hlinené podlahy sa vymazávali žltkastou hlinou zmiešanou s kravským trusom. Vo veľkonočnom týždni sa umývanie ľudí na potoku konalo viackrát, najmä na Zelený štvrtok po zaviazaní zvonov v kostole a v piatok pred východom slnka. V Kubrici naberali vo štvrtok do vedier mravce, ktorými obsýpali steny. S mravcami sa spájala predstava veľkého počtu a hojnosti. V Záblatí hľadali v piatok do východu slnka dievčence „kršlavinu“(bodľač), z jej listov zbierali rosu a v nej sa umývali, aby ich chlapci mali radi. V Kubrej išiel v tento deň gazda na roľu a do jej stredu zapichol krížik z vŕby, aby bola dobrá úroda. Na Bielu sobotu sa ľudia chodili do východu slnka umývať v potoku. V Záblatí deti chodili na Bielu sobotu do záhrady triasť stromy, pričom hovorili „stromčeku, stromčeku, prebut sa ze spánku a daj nám jabúček za plnú opálku“. Na Veľkonočnú nedeľu poobede dievčence chystali pre kúpačov rôznofarebné kraslice, ale aj vajíčka leptané kyselinou s maľovanými kvietkami a s rôznymi nápismi, ktoré sú dokladom ľudovej slovesnosti. Na Veľkonočný pondelok hneď ráno mládenci dievčence oblievali, dotiahli ich na potok a vyliali na ne vedrá vody alebo ich v ňom jednoducho okúpali. V Trenčianskych Biskupiciach zasa dievčence v utorok vyčíhali mládencov a poliali ich vodou z hrnčeka.
Do jarného cyklu patria zvyky viažuce sa k menu Juraj či Ďuro (24. apríla). Deň pred Jurajom a deň po ňom sa v podvečer na návrší nad dedinou schádzali dievčence a spievali „Ďurské piesne“ (Kubrá). Zo Zamaroviec je známe aj pálenie „Ďurského ohňa“ spojené s jeho preskakovaním a prevádzané spevom. V noci pred Ďurom mládenci odnášali z gazdovstiev roľnícky inventár, napríklad brány, pluhy a iné, vynášali ich na strechy, hádzali do potoka a pod. V Zamarovciach mládenci a dievky spravili figúru Ďura oblečeného do starých, zaplátaných šiat vypchatých slamou, ktorú zavesili na vrch stromu. Dievčence zbierali „tŕniky“ kládli ich do okienka maštalí, aby bosorky nemali prístup k dobytku. Na tretí deň „po Ďurovi“ sa chodili dievčence gúľať po ozimine. Z oziminy si uvili venček, ktorý si dali pod hlavu, veriac, že sa im bude snívať o budúcom ženíchovi.
V predvečer 1. mája privážali mládenci na vozoch máje a stavali ich obyčajne pred kostolom alebo hostincom. Pri zdobení im pomáhali dievčence, ktoré vrch vyzdobili pestrofarebnými stuhami a ružami. Mládenci na vrch stromu uviazali litrovú fľašu pálenky zavesenú na motúze, na spodok dali červený ručník. Tieto máje boli spoločným darom všetkým dievčatám. V niektorých lokalitách stavali mládenci menšie máje pod okná svojich frajerok.
V predvečer Jána sa dievčence schádzali na konci dediny „na Pažiti“ (Kubrá), kde naukladali slamené „zdošky“, ktoré zapálili. Oheň („Vojano“) preskakovali dievčence holými nohami, pretože ak by sa niektorá obula, celý rok by ťažko chodila, mala by „zaputnané“ nohy. Dievča muselo mať v živôtiku („stánku“) čakanku, aby si ju mládenec, s ktorým „na Vojano“ prehovorila, vzal za ženu. Ak ju náhodou stratila, všetci sa jej smiali, že stratila frajera. Pri preskakovaní spievali rôzne „Jánske piesne“ (Kubrá). V Zamarovciach na Jána vili dievčence z poľných kvetov vence, vyhadzovali ich na strom pri rieke. Keď veniec zostal na strome, dievča sa nevydá, ak spadol a plával po rieke, malo nádej vydať sa do roka.
V letnom období nebolo veľa príležitostí na zábavu. Dožinkové slávnosti sa konali na ukončenie žatvy. Slávnosti pozostávali z odvozu posledného snopu z poľa, predanie dožinkového venca a vinšovanie hospodárovi. Potom nasledovala hostina s hudbou a tancom. Veniec sa schovával v hospodárstve do Vianoc alebo až do nasledujúcej žatvy.
Obchôdzky masiek bývali na Mikuláša (6. decembra) a na Luciu (13. decembra). V deň pred svätým Mikulášom chodili po domoch dvaja až traja chlapci prestrojení za postavy Mikuláša, čerta, niekedy aj anjela. Mikuláš dával deťom prevažne cukríky
V predvečer Lucie navštevovali domácnosti dve masky v bielych odevných súčastiach zahalených plachtou (Trenčianske Biskupice). Pred domom zazvonili zvončekom, bez slova vošli dnu a husacím krídlom ometali steny, ako aj všetko v izbe. Ako odmenu dostávali peniaze a sušené ovocie. Tento zvyk treba chápať ako náznak upratovania príbytku na prechode z jedného ročného obdobia do druhého. Okrem toho mal aj očistný charakter, ochraňoval dedinskú pospolitosť pred zlými silami a mocnosťami. Na Luciu bolo zakázané prať, priasť, tkať, vyšívať, rúbať drevo. Od Lucie do Vianoc sa zhotovoval malý drevený stolček bez klincov, ktorý brali na utiereň do kostola, aby videli všetky bosorky.
Vianocami sa začínal nový hospodársky rok, a preto musel byť sprevádzaný bohatosťou a hojnosťou všetkého, čo sa na gazdovstve dopestovalo. Zvláštna pozornosť sa venovala úprave štedrovečerného stola, na ktorý kládli slamienku, prípadne sito s ovocím, zeleninou, obilím a navrchu s krajíčkom alebo pecňom chleba. Na stôl dali nádobku alebo tanier, v Zlatovciach vedro položené vedľa stola, do ktorých hádzali po štipke z každého jedla. Bolo to rezíduum obetovania mŕtvym predkom. Pred zavedením elektriny postavili sviečku do kapustného hlúba, neskôr do dreveného svietnika. Nohy stola sa obtáčali reťazou, aby sa majetok nerozchádzal, alebo kládli do podstolia sekeru (Opatová), reťaz, či železný tĺk (Kubra), čím sa malo zabezpečiť zdravie po celý rok.
Skupina zvykov súvisela s veštením zdravia či smrti, významné miesto tu mali orechy, jabĺčka, ktorých zdravé jadrá symbolizovali zdravie, červavé boli predzvesťou smrti. Orechové jadierka pálili nad sviečkou, pričom počítali od jednej až do zhorenia jadra, koľko čísiel narátali, toľko rokov budú žiť. Nezhoretý orech bol predpoveďou smrti. Smrť do roka hrozila aj tomu, na koho sa pri večeri obrátil plameň sviečky. Ďalšia skupiny zvykov bola zviazaná s veštbou budúceho ženícha. S prvým upečeným koláčom išlo dievča na krížne cesty: aké meno mal muž, ktorého prvého zazrela, také meno bude mať aj jej budúci manžel. Podobne vynášali na krížne cesty smeti, pričom verili, že odkiaľ zašteká pes, tam sa vydajú. Dievčence hádzali aj papuču do dverí, ak doletela špicom, vydajú sa do roka, ak doletela pätou, nevydajú sa. Dievčence búchali sviniam na chlievy, koľkokrát sviňa zachrochtala, za toľko rokov sa vydajú. S olúpaným jabĺčkom išli na utiereň do kostola, doma si ho dali pod podušku, pričom sa im malo snívať o nastávajúcom ženíchovi. V Záblatí na Štedrý večer a v Kubrici na Ondreja alebo počas veľkonočného týždňa chodili triasť stromy, aby dobre rodili.
Na Štefana chodila mládež o polnoci naberať do fliaš štefanskú kyslú vodu, lebo sa verilo, že o polnoci sa všetky vody menia na víno. Tento zvyk sa udržal dodnes (Kubrá). V Záblatí gazda zobral o polnoci do maštale vedro vody, fľašu páleného a kapustný osúch. Osúchom pretrel váľov, do vody kvapol pálenky a napojil dobytok. Posadil sa medzi dobytkom a začal jesť osúch, pričom si popíjal pálenku. O polnoci gazdovia brodili kone, aby boli zdravé. V Kubrici mládenci na Štefana vinšovali („polazovali“) Štefanom veľa zdravia, spokojnosti a šťastia.
Chodenie na Troch kráľov bolo známe vo všetkých obciach. Aktérmi boli traja kráľa oblečení v konopných gatiach a košeliach, na hlave mali zlaté čapice s krížom a so spevom navštevovali domy svojich známych. V Kubrej na „Tri krále“ skupiny troch až štyroch dievčat spievali večer pod oknami mládencov. Dievčence bývali odmenené jabĺčkami, ale aj drobnými peniazmi.
Na Hromnice donášali ľudia do kostola posvätiť sviečky. Tie potom zapaľovali tak počas búrky, aby hrom neudrel do obydlia, ako aj pri iných živelných a rodinných pohromách. V tento deň si všímali aj počasie, ak svietilo slnko, mal byť neúrodný rok.
Rodinné obyčaje
V živote rodiny boli tri najvýznamnejšie medzníky, a to narodenie, svadba a pohreb. Tieto rodinné udalosti prinášali so sebou zmeny v pomerne jednoduchom spôsobe života.
Narodenie
Začiatkom 20. storočia pomáhali pri pôrodoch nevyučené, ale skúsené pôrodné baby – „babice“. Narodenie dieťaťa oznamovala pôrodná asistentka alebo otec dieťaťa krstným rodičom tým, že im na druhý deň po pôrode doniesli „radostník“. Bola to fľaša zázvorového či bobkového páleného, pričom určili termín krstu.
Do prvého kúpeľa hádzali dojčaťu tak drobné mince, ktoré mu mali zabezpečiť dostatok peňazí a blahobyt, ako aj kvety, pričom: šípové ruže, tulipány a klinčeky zabezpečovali dieťaťu pekný vzrast a červené líca, ľalie zasa symbolizovali čistotu nevinnosť (Trenčianske Biskupice). Hlavu dieťaťa strkali do kožucha, aby malo kučeravé vlasy.
Šestonedieľku navštevovali blízki aj vzdialení príbuzní, pričom jej nosili do kúta potravinové dary, obyčajne šišky a fánky. Kmotra donášala dary trikrát, pričom na druhý deň po radostníku priniesla bielu zrnkovú kávu so žemľami a fľašu borovičky, na krstenie prinášala koláče, očistenú sliepku a borovičku. Dary po tretí raz prinášala „na vádzku“.
Šestonedelie bolo spojené s mnohými zvykmi. Šestonedieľka bola osoba v magickom chápaní nečistá, ba „do vádzky“ až škodlivá. Nesmela vychádzať spod strechy domu, lebo by ju vodili zlé bytosti. Zakazovali jej robiť určité práce, ako napr. ťahať vodu zo studne (Zamarovce), lebo by vyschla, vyliezť na strom (Kubra), lebo stromy by vyschli, zametať izbu, aby s dieťaťom v živote nik nezametal, strhnúť plienky po západe slnka, česať vlasy „do vádzki“. Nesmela ísť na zábavu, lebo sa tam strhla bitka, ísť do obchodu, lebo by ju strašilo (Zamarovce). Na krst z Kubry chodili do Opatovej, z Kubrice do Soblahova. Pred krstom dieťa položili na stôl a obsýpali ho obilím. Ak prvé dieťa žene zomrelo, druhé podávali matke cez okno (Kubrá).
Na krštinovej hostine bola typickým jedlom slepačia polievka, ktorá slúžila ako magické zabezpečenie plodnosti manželov. K sliepke podávali cibuľkovú alebo chrenovú omáčku. Tradičným chodom bola sudová kapusta s mäsom, bravčové pečené, z múčnych jedál šišky a fánky. Kmotor nesmel prísť na hostinu na nohách, ale musel sa k stolu došúchať na chrbáte (Kubrá).
„Vádzky“ sa odbavovali 14 dní po krste. Keď v Kubre išla šestonedieľka „na vádzku“, zapichla pod vankúš nožnice. V Záblatí položili na prah topánku s cukrom alebo lyžicu či nôž, ktoré musela prekročiť. Pohostenie pozostávalo z páleného, praženice a zrnkovej kávy zajedanej koláčom.
Svadba
Desať dní pred svadbou (vo štvrtok) chodili prví družbovia z oboch strán pozývať na svadbu, pričom oznámili pozvaným ich hodnosti. Hlavným atribútom družbu bola družbovská palička a pero. V Opatovej pozývateľ –zváč- držal pri pozývaní v ruke čakan („pochválenku“), na ktorý si napichoval okrúhly pletený koláč, ktorý dostal v každom dome. Počet koláčov určoval, koľko rodín príde na svadbu. V Kubrej niesol koláč starý svat na trsteničke pri odvážaní nevestinej výbavy.
V Kubrej chodila nevesta vo štvrtok pred svadbou „pitat do škrine“. Radom obišla všetky domy, kde dostávala 2 až 5 litrov pšenice. Vysýpali jej ju do zástery, ktorú držala za dva rožky. Obilie vysýpali do vriec a odvážali spolu s výbavou do domu ženícha. Uplatňovaním tejto obyčaje sa celá dedina zúčastňovala na svadbe a prispievala aj k začiatku novozaloženej hospodárskej a sociálnej istoty.
V sobotu podvečer nosili ženy do oboch svadobných domov dary, a to hlavne koláče, ktorých muselo byť 12 kusov (jeden koláč mal jeden kilogram), ďalej sliepku alebo kohúta a aj pálené. Večer pred svadbou sa poschádzali do domu nevesty dievčence, ktoré jej prišli zaspievať a rozlúčiť sa s ňou. Na tomto večierku plietli venčeky. V Zamarovciach rozmarínový veniec položili na tanier, do ktorého všetci za spevu piesní hádzali peniaze („vencové“), tvoriace výpomoc neveste do nového hospodárstva.
Svadby sa konali v nedeľu (Kubrá) alebo v pondelok (Zamarovce). Okolo 9. hodiny sa podávali raňajky, každá strana vo svojom dome. Mladoženích so starými svatmi išli pýtať nevestu od rodičov. V Kubrej nevesta s družbom a starým svatom išla do domu ženícha po neho, odtiaľ sa vrátila domov, kde ich čakala celá svadobná družina, a potom spoločne odchádzali do kostola. V Zamarovciach sa svadobné družiny stretli až pred kostolom. V Kubrej bol na čele sprievodu „blázniví svat“, ktorý niesol na ramenách zástavu tvaru kríža s komažnickou šatkou („ručníkom“). V strede zástavy a na jej okrajoch boli napichnuté červené jabĺčka. „Široká“ niesla do kostola makovník („čarovník“), z ktorého po sobáši rozdávala svadobčanom. O kusy koláča sa pretekali najmä dievčence, pretože verili, že ktoré dievča prvé z neho uchytí, to sa do roka vydá. V Kubrej išli po sobáši do krčmy, kde si zatancovali a až potom svadobníci z oboch strán išli na hostinu k neveste. V Zamarovciach hostinu odbavovala každá strana vo svojom dome, pričom nevesta so svojou družinou prišla k ženíchovi až večer. Na prahu domu sa privítala so svokrou, ktorá na prah domu prestrela svoju zásteru, obidve si kľakli a bozkali sa, pričom nevesta dala svokre do rúk peniaze. Kuchárky im dali lyžicu medu. Po príchode hádzala nevesta orechy po kútoch. V Kubrej dali medzi dvere stolček s chlapčekom, ktorého nevesta musela prekročiť, pretože určoval pohlavie dieťaťa, ktoré raz porodí. Keď mladucha prekročila prah komory, „široká“ ju posadila na slepačí kôš, aby dobre rodila (Zamarovce). Nevesta s caltou zakrútenou v obruse a prehodenou cez chrbát vystúpila na stôl a trikrát sa s ňou zakrútila.
V Kubrej sa po svadbe zišli dievčence a mládenci do určeného domu, kde si zaspievali. Nevesta im tam po kamarátke poslala fľašu zázvorového páleného a koláč („viželené“). Na druhý deň po svadbe bola „poprávka“, podávali sa jedlá, čo zostali po svadbe. V Zamarovciach „široká“ so susedkami doniesla neveste raňajky. V košíku doniesli upečeného kohúta, ktorý mal na jednej nohe uviazanú papierovú červenú stuhu prečnievajúcu von z koša, fľašu likéru a koláče. Na tretí deň bola „vádzka“ s vystupovaním maškár. Dve masky v ľudových odevoch posadili do rebriniaka vypleteného žihľavou, ťahali ho ženy pozvané „na vádzku“. Odtiaľ išli do krčmy na zábavu.
Pohreb
Smutnou udalosťou v živote rodiny bol pohreb. Len čo niekto zomrel, zastavovali hodiny a zakrývali zrkadlo. Mužovi do truhly dávali veci osobnej spotreby (fajku, tabak, zápalky), ako aj cukor, a to preto, ak ho mal mŕtvy rád, aby si poň neprišiel (Kubrá), žene dávali pátričky a modlitebnú knižku. Vo všetkých obciach dávali mŕtvym drobné mince na prievoz, v Zamarovciach ich vložili do vrecka ako výplatu z majetku. Mŕtveho vystreli do truhly v izbe, kde sa chodievali k nemu modliť. Zakryli ho bielou plachtou v strede s výšivkou. Pri vynášaní truhly sa s ňou trikrát udrelo o prah domu, čo symbolizovalo rozlúčku. V izbe, kde bol nebožtík vystretý, nesmeli deväť dní nič robiť, pretože verili, že mŕtvy ju ešte navštevuje.
Pohostenie na pohrebe sa volalo „pohrebúvanie“. Koncom 19. storočia nebývalo zvykom podávať mäso. Ako prvé bolo zázvorové pálené, v zime hriate. Tradičným jedlom bola pšenová kaša, biela zrnková káva a koláče („caletki“). Začiatkom 20. storočia podávali praženicu, suché slivky s makom, makové pupáčiky a bielu kávu. Neskôr to boli párky alebo obložené chlebíčky, saláma, zákusky a čierna káva.
Zdroj: TRENČÍN, Vlastivedná monografia 1, Bratislava 1993.
Základom vzniku výročných obyčajov bolo zabezpečiť hospodársku prosperitu jedinca a kolektívu. Výročné zvyky tvoria súhrn racionálnych a poverových prvkov. Cyklus výročných zvykov sa viaže na jarnú a jesennú rovnodennosť a na letný a zimný slnovrat.
Fašiangy uzatvárali zimnú časť roka, prevažná časť zábav sa konala od pondelka do stredy. V pondelok ráno chodil po domoch vinšovať obecný hlásnik s dreveným ražňom, na ktorý mu napichli kúsok slaniny alebo klobásku, do košíka mu kládli vajcia.
Skupiny mládencov v ľudových krojoch s muzikou v pondelok doobeda obchádzali všetky domy v obci (Zamarovce). Sprievod dopĺňal mládenec sediaci na rebriniaku ťahanom druhým chlapcom a chlapec s košíkom v rukách. V dome si zatancovali s gazdinou, za čo ich ona pohostila slaninou, klobáskou, šiškami, ako aj slaninkovým hriatym páleným. Za odmenu dostávali vajcia a peniaze na zábavu. Mládenci išli spoločne do krčmy, kde im niektoré dievčatá z nazbieraných vajec spravili praženicu. V Kubrej mládenci s harmonikou pondelok aj v utorok vyhrávali po domoch „pre konope“. V dome si zatancovali s gazdinou, ktorú vyhadzovali do výšky, aby jej narástli vysoké konope. Domáci ich obdarovali misou obilia a peniazmi.
V utorok večer sa konala zábava v krčme, ktorá sa o polnoci končila pochovávaním basy. Basu vyzdobenú čiernymi šnúrkami niesol muzikant na pleci, pred ním a za ním išli dvaja muzikanti so zapálenými sviečkami (Zamarovce), alebo basu položili katafalk s horiacimi sviečkami a účastníci zábavy ju s plačom a prejavmi hlbokého smútku a spevom „odprevádzali“. Tento ceremoniál znázorňoval začiatok pôstneho obdobia, ktoré trvalo až do Veľkej noci. Zvyk sa v transformovanej podobe uchoval až do súčasnosti. Fašiangy sa skončili v ten deň pred Popolcovou stredou, keď sa aktéri podujatia preobliekli za „škaredé stredy", t.j. do obrátených odevných súčastí. Zo Zamaroviec poznáme dve masky: slečinku – „kišašonku“ s veľkým klobúkom na hlave a grófa v staromódnej sukni so šnurovačkou („mídrom“), ktorého ťahali na rebriniaku so sprievodcom množstva ľudí. Masky chodili po domoch, nosili „klátik“ (drievko s červenými stuhami zakončené háčikom), hádzali ho po gazdovi, ktorý sa za klátik musel vyplatiť naturáliami (obilím, fazuľou, vajcami alebo aj peniazmi). Maškary sa zhromaždili do krčmy, kde si zatancovali pri melódiách harmoniky. Chlapcom, čo sedeli v krčme, brali klobúky, ktoré si potom museli vykupovať pohárom pálenky (Zamarovce).
V Kubrej obchádzal deň pred „škaredou stredou“ všetky domy sprievod masiek sprevádzaných harmonikou. Najzastúpenejšie boli masky mladomanželov, policajtov alebo žandárov, prípadne starej ženy s košíkom. Ostatné masky mali oblečené staré odevy obrátené naruby, tvár si zakrývali škraboškou. Jedna maska držala v ruke ražeň. Domáci ich obdarúvali slaninou, vajcami a peniazmi.
Zvyky viažuce sa k veľkonočnému týždňu mali prevažne očistný charakter, čistil sa príbytok, bielili sa steny, hlinené podlahy sa vymazávali žltkastou hlinou zmiešanou s kravským trusom. Vo veľkonočnom týždni sa umývanie ľudí na potoku konalo viackrát, najmä na Zelený štvrtok po zaviazaní zvonov v kostole a v piatok pred východom slnka. V Kubrici naberali vo štvrtok do vedier mravce, ktorými obsýpali steny. S mravcami sa spájala predstava veľkého počtu a hojnosti. V Záblatí hľadali v piatok do východu slnka dievčence „kršlavinu“(bodľač), z jej listov zbierali rosu a v nej sa umývali, aby ich chlapci mali radi. V Kubrej išiel v tento deň gazda na roľu a do jej stredu zapichol krížik z vŕby, aby bola dobrá úroda. Na Bielu sobotu sa ľudia chodili do východu slnka umývať v potoku. V Záblatí deti chodili na Bielu sobotu do záhrady triasť stromy, pričom hovorili „stromčeku, stromčeku, prebut sa ze spánku a daj nám jabúček za plnú opálku“. Na Veľkonočnú nedeľu poobede dievčence chystali pre kúpačov rôznofarebné kraslice, ale aj vajíčka leptané kyselinou s maľovanými kvietkami a s rôznymi nápismi, ktoré sú dokladom ľudovej slovesnosti. Na Veľkonočný pondelok hneď ráno mládenci dievčence oblievali, dotiahli ich na potok a vyliali na ne vedrá vody alebo ich v ňom jednoducho okúpali. V Trenčianskych Biskupiciach zasa dievčence v utorok vyčíhali mládencov a poliali ich vodou z hrnčeka.
Do jarného cyklu patria zvyky viažuce sa k menu Juraj či Ďuro (24. apríla). Deň pred Jurajom a deň po ňom sa v podvečer na návrší nad dedinou schádzali dievčence a spievali „Ďurské piesne“ (Kubrá). Zo Zamaroviec je známe aj pálenie „Ďurského ohňa“ spojené s jeho preskakovaním a prevádzané spevom. V noci pred Ďurom mládenci odnášali z gazdovstiev roľnícky inventár, napríklad brány, pluhy a iné, vynášali ich na strechy, hádzali do potoka a pod. V Zamarovciach mládenci a dievky spravili figúru Ďura oblečeného do starých, zaplátaných šiat vypchatých slamou, ktorú zavesili na vrch stromu. Dievčence zbierali „tŕniky“ kládli ich do okienka maštalí, aby bosorky nemali prístup k dobytku. Na tretí deň „po Ďurovi“ sa chodili dievčence gúľať po ozimine. Z oziminy si uvili venček, ktorý si dali pod hlavu, veriac, že sa im bude snívať o budúcom ženíchovi.
V predvečer 1. mája privážali mládenci na vozoch máje a stavali ich obyčajne pred kostolom alebo hostincom. Pri zdobení im pomáhali dievčence, ktoré vrch vyzdobili pestrofarebnými stuhami a ružami. Mládenci na vrch stromu uviazali litrovú fľašu pálenky zavesenú na motúze, na spodok dali červený ručník. Tieto máje boli spoločným darom všetkým dievčatám. V niektorých lokalitách stavali mládenci menšie máje pod okná svojich frajerok.
V predvečer Jána sa dievčence schádzali na konci dediny „na Pažiti“ (Kubrá), kde naukladali slamené „zdošky“, ktoré zapálili. Oheň („Vojano“) preskakovali dievčence holými nohami, pretože ak by sa niektorá obula, celý rok by ťažko chodila, mala by „zaputnané“ nohy. Dievča muselo mať v živôtiku („stánku“) čakanku, aby si ju mládenec, s ktorým „na Vojano“ prehovorila, vzal za ženu. Ak ju náhodou stratila, všetci sa jej smiali, že stratila frajera. Pri preskakovaní spievali rôzne „Jánske piesne“ (Kubrá). V Zamarovciach na Jána vili dievčence z poľných kvetov vence, vyhadzovali ich na strom pri rieke. Keď veniec zostal na strome, dievča sa nevydá, ak spadol a plával po rieke, malo nádej vydať sa do roka.
V letnom období nebolo veľa príležitostí na zábavu. Dožinkové slávnosti sa konali na ukončenie žatvy. Slávnosti pozostávali z odvozu posledného snopu z poľa, predanie dožinkového venca a vinšovanie hospodárovi. Potom nasledovala hostina s hudbou a tancom. Veniec sa schovával v hospodárstve do Vianoc alebo až do nasledujúcej žatvy.
Obchôdzky masiek bývali na Mikuláša (6. decembra) a na Luciu (13. decembra). V deň pred svätým Mikulášom chodili po domoch dvaja až traja chlapci prestrojení za postavy Mikuláša, čerta, niekedy aj anjela. Mikuláš dával deťom prevažne cukríky
V predvečer Lucie navštevovali domácnosti dve masky v bielych odevných súčastiach zahalených plachtou (Trenčianske Biskupice). Pred domom zazvonili zvončekom, bez slova vošli dnu a husacím krídlom ometali steny, ako aj všetko v izbe. Ako odmenu dostávali peniaze a sušené ovocie. Tento zvyk treba chápať ako náznak upratovania príbytku na prechode z jedného ročného obdobia do druhého. Okrem toho mal aj očistný charakter, ochraňoval dedinskú pospolitosť pred zlými silami a mocnosťami. Na Luciu bolo zakázané prať, priasť, tkať, vyšívať, rúbať drevo. Od Lucie do Vianoc sa zhotovoval malý drevený stolček bez klincov, ktorý brali na utiereň do kostola, aby videli všetky bosorky.
Vianocami sa začínal nový hospodársky rok, a preto musel byť sprevádzaný bohatosťou a hojnosťou všetkého, čo sa na gazdovstve dopestovalo. Zvláštna pozornosť sa venovala úprave štedrovečerného stola, na ktorý kládli slamienku, prípadne sito s ovocím, zeleninou, obilím a navrchu s krajíčkom alebo pecňom chleba. Na stôl dali nádobku alebo tanier, v Zlatovciach vedro položené vedľa stola, do ktorých hádzali po štipke z každého jedla. Bolo to rezíduum obetovania mŕtvym predkom. Pred zavedením elektriny postavili sviečku do kapustného hlúba, neskôr do dreveného svietnika. Nohy stola sa obtáčali reťazou, aby sa majetok nerozchádzal, alebo kládli do podstolia sekeru (Opatová), reťaz, či železný tĺk (Kubra), čím sa malo zabezpečiť zdravie po celý rok.
Skupina zvykov súvisela s veštením zdravia či smrti, významné miesto tu mali orechy, jabĺčka, ktorých zdravé jadrá symbolizovali zdravie, červavé boli predzvesťou smrti. Orechové jadierka pálili nad sviečkou, pričom počítali od jednej až do zhorenia jadra, koľko čísiel narátali, toľko rokov budú žiť. Nezhoretý orech bol predpoveďou smrti. Smrť do roka hrozila aj tomu, na koho sa pri večeri obrátil plameň sviečky. Ďalšia skupiny zvykov bola zviazaná s veštbou budúceho ženícha. S prvým upečeným koláčom išlo dievča na krížne cesty: aké meno mal muž, ktorého prvého zazrela, také meno bude mať aj jej budúci manžel. Podobne vynášali na krížne cesty smeti, pričom verili, že odkiaľ zašteká pes, tam sa vydajú. Dievčence hádzali aj papuču do dverí, ak doletela špicom, vydajú sa do roka, ak doletela pätou, nevydajú sa. Dievčence búchali sviniam na chlievy, koľkokrát sviňa zachrochtala, za toľko rokov sa vydajú. S olúpaným jabĺčkom išli na utiereň do kostola, doma si ho dali pod podušku, pričom sa im malo snívať o nastávajúcom ženíchovi. V Záblatí na Štedrý večer a v Kubrici na Ondreja alebo počas veľkonočného týždňa chodili triasť stromy, aby dobre rodili.
Na Štefana chodila mládež o polnoci naberať do fliaš štefanskú kyslú vodu, lebo sa verilo, že o polnoci sa všetky vody menia na víno. Tento zvyk sa udržal dodnes (Kubrá). V Záblatí gazda zobral o polnoci do maštale vedro vody, fľašu páleného a kapustný osúch. Osúchom pretrel váľov, do vody kvapol pálenky a napojil dobytok. Posadil sa medzi dobytkom a začal jesť osúch, pričom si popíjal pálenku. O polnoci gazdovia brodili kone, aby boli zdravé. V Kubrici mládenci na Štefana vinšovali („polazovali“) Štefanom veľa zdravia, spokojnosti a šťastia.
Chodenie na Troch kráľov bolo známe vo všetkých obciach. Aktérmi boli traja kráľa oblečení v konopných gatiach a košeliach, na hlave mali zlaté čapice s krížom a so spevom navštevovali domy svojich známych. V Kubrej na „Tri krále“ skupiny troch až štyroch dievčat spievali večer pod oknami mládencov. Dievčence bývali odmenené jabĺčkami, ale aj drobnými peniazmi.
Na Hromnice donášali ľudia do kostola posvätiť sviečky. Tie potom zapaľovali tak počas búrky, aby hrom neudrel do obydlia, ako aj pri iných živelných a rodinných pohromách. V tento deň si všímali aj počasie, ak svietilo slnko, mal byť neúrodný rok.
Rodinné obyčaje
V živote rodiny boli tri najvýznamnejšie medzníky, a to narodenie, svadba a pohreb. Tieto rodinné udalosti prinášali so sebou zmeny v pomerne jednoduchom spôsobe života.
Narodenie
Začiatkom 20. storočia pomáhali pri pôrodoch nevyučené, ale skúsené pôrodné baby – „babice“. Narodenie dieťaťa oznamovala pôrodná asistentka alebo otec dieťaťa krstným rodičom tým, že im na druhý deň po pôrode doniesli „radostník“. Bola to fľaša zázvorového či bobkového páleného, pričom určili termín krstu.
Do prvého kúpeľa hádzali dojčaťu tak drobné mince, ktoré mu mali zabezpečiť dostatok peňazí a blahobyt, ako aj kvety, pričom: šípové ruže, tulipány a klinčeky zabezpečovali dieťaťu pekný vzrast a červené líca, ľalie zasa symbolizovali čistotu nevinnosť (Trenčianske Biskupice). Hlavu dieťaťa strkali do kožucha, aby malo kučeravé vlasy.
Šestonedieľku navštevovali blízki aj vzdialení príbuzní, pričom jej nosili do kúta potravinové dary, obyčajne šišky a fánky. Kmotra donášala dary trikrát, pričom na druhý deň po radostníku priniesla bielu zrnkovú kávu so žemľami a fľašu borovičky, na krstenie prinášala koláče, očistenú sliepku a borovičku. Dary po tretí raz prinášala „na vádzku“.
Šestonedelie bolo spojené s mnohými zvykmi. Šestonedieľka bola osoba v magickom chápaní nečistá, ba „do vádzky“ až škodlivá. Nesmela vychádzať spod strechy domu, lebo by ju vodili zlé bytosti. Zakazovali jej robiť určité práce, ako napr. ťahať vodu zo studne (Zamarovce), lebo by vyschla, vyliezť na strom (Kubra), lebo stromy by vyschli, zametať izbu, aby s dieťaťom v živote nik nezametal, strhnúť plienky po západe slnka, česať vlasy „do vádzki“. Nesmela ísť na zábavu, lebo sa tam strhla bitka, ísť do obchodu, lebo by ju strašilo (Zamarovce). Na krst z Kubry chodili do Opatovej, z Kubrice do Soblahova. Pred krstom dieťa položili na stôl a obsýpali ho obilím. Ak prvé dieťa žene zomrelo, druhé podávali matke cez okno (Kubrá).
Na krštinovej hostine bola typickým jedlom slepačia polievka, ktorá slúžila ako magické zabezpečenie plodnosti manželov. K sliepke podávali cibuľkovú alebo chrenovú omáčku. Tradičným chodom bola sudová kapusta s mäsom, bravčové pečené, z múčnych jedál šišky a fánky. Kmotor nesmel prísť na hostinu na nohách, ale musel sa k stolu došúchať na chrbáte (Kubrá).
„Vádzky“ sa odbavovali 14 dní po krste. Keď v Kubre išla šestonedieľka „na vádzku“, zapichla pod vankúš nožnice. V Záblatí položili na prah topánku s cukrom alebo lyžicu či nôž, ktoré musela prekročiť. Pohostenie pozostávalo z páleného, praženice a zrnkovej kávy zajedanej koláčom.
Svadba
Desať dní pred svadbou (vo štvrtok) chodili prví družbovia z oboch strán pozývať na svadbu, pričom oznámili pozvaným ich hodnosti. Hlavným atribútom družbu bola družbovská palička a pero. V Opatovej pozývateľ –zváč- držal pri pozývaní v ruke čakan („pochválenku“), na ktorý si napichoval okrúhly pletený koláč, ktorý dostal v každom dome. Počet koláčov určoval, koľko rodín príde na svadbu. V Kubrej niesol koláč starý svat na trsteničke pri odvážaní nevestinej výbavy.
V Kubrej chodila nevesta vo štvrtok pred svadbou „pitat do škrine“. Radom obišla všetky domy, kde dostávala 2 až 5 litrov pšenice. Vysýpali jej ju do zástery, ktorú držala za dva rožky. Obilie vysýpali do vriec a odvážali spolu s výbavou do domu ženícha. Uplatňovaním tejto obyčaje sa celá dedina zúčastňovala na svadbe a prispievala aj k začiatku novozaloženej hospodárskej a sociálnej istoty.
V sobotu podvečer nosili ženy do oboch svadobných domov dary, a to hlavne koláče, ktorých muselo byť 12 kusov (jeden koláč mal jeden kilogram), ďalej sliepku alebo kohúta a aj pálené. Večer pred svadbou sa poschádzali do domu nevesty dievčence, ktoré jej prišli zaspievať a rozlúčiť sa s ňou. Na tomto večierku plietli venčeky. V Zamarovciach rozmarínový veniec položili na tanier, do ktorého všetci za spevu piesní hádzali peniaze („vencové“), tvoriace výpomoc neveste do nového hospodárstva.
Svadby sa konali v nedeľu (Kubrá) alebo v pondelok (Zamarovce). Okolo 9. hodiny sa podávali raňajky, každá strana vo svojom dome. Mladoženích so starými svatmi išli pýtať nevestu od rodičov. V Kubrej nevesta s družbom a starým svatom išla do domu ženícha po neho, odtiaľ sa vrátila domov, kde ich čakala celá svadobná družina, a potom spoločne odchádzali do kostola. V Zamarovciach sa svadobné družiny stretli až pred kostolom. V Kubrej bol na čele sprievodu „blázniví svat“, ktorý niesol na ramenách zástavu tvaru kríža s komažnickou šatkou („ručníkom“). V strede zástavy a na jej okrajoch boli napichnuté červené jabĺčka. „Široká“ niesla do kostola makovník („čarovník“), z ktorého po sobáši rozdávala svadobčanom. O kusy koláča sa pretekali najmä dievčence, pretože verili, že ktoré dievča prvé z neho uchytí, to sa do roka vydá. V Kubrej išli po sobáši do krčmy, kde si zatancovali a až potom svadobníci z oboch strán išli na hostinu k neveste. V Zamarovciach hostinu odbavovala každá strana vo svojom dome, pričom nevesta so svojou družinou prišla k ženíchovi až večer. Na prahu domu sa privítala so svokrou, ktorá na prah domu prestrela svoju zásteru, obidve si kľakli a bozkali sa, pričom nevesta dala svokre do rúk peniaze. Kuchárky im dali lyžicu medu. Po príchode hádzala nevesta orechy po kútoch. V Kubrej dali medzi dvere stolček s chlapčekom, ktorého nevesta musela prekročiť, pretože určoval pohlavie dieťaťa, ktoré raz porodí. Keď mladucha prekročila prah komory, „široká“ ju posadila na slepačí kôš, aby dobre rodila (Zamarovce). Nevesta s caltou zakrútenou v obruse a prehodenou cez chrbát vystúpila na stôl a trikrát sa s ňou zakrútila.
V Kubrej sa po svadbe zišli dievčence a mládenci do určeného domu, kde si zaspievali. Nevesta im tam po kamarátke poslala fľašu zázvorového páleného a koláč („viželené“). Na druhý deň po svadbe bola „poprávka“, podávali sa jedlá, čo zostali po svadbe. V Zamarovciach „široká“ so susedkami doniesla neveste raňajky. V košíku doniesli upečeného kohúta, ktorý mal na jednej nohe uviazanú papierovú červenú stuhu prečnievajúcu von z koša, fľašu likéru a koláče. Na tretí deň bola „vádzka“ s vystupovaním maškár. Dve masky v ľudových odevoch posadili do rebriniaka vypleteného žihľavou, ťahali ho ženy pozvané „na vádzku“. Odtiaľ išli do krčmy na zábavu.
Pohreb
Smutnou udalosťou v živote rodiny bol pohreb. Len čo niekto zomrel, zastavovali hodiny a zakrývali zrkadlo. Mužovi do truhly dávali veci osobnej spotreby (fajku, tabak, zápalky), ako aj cukor, a to preto, ak ho mal mŕtvy rád, aby si poň neprišiel (Kubrá), žene dávali pátričky a modlitebnú knižku. Vo všetkých obciach dávali mŕtvym drobné mince na prievoz, v Zamarovciach ich vložili do vrecka ako výplatu z majetku. Mŕtveho vystreli do truhly v izbe, kde sa chodievali k nemu modliť. Zakryli ho bielou plachtou v strede s výšivkou. Pri vynášaní truhly sa s ňou trikrát udrelo o prah domu, čo symbolizovalo rozlúčku. V izbe, kde bol nebožtík vystretý, nesmeli deväť dní nič robiť, pretože verili, že mŕtvy ju ešte navštevuje.
Pohostenie na pohrebe sa volalo „pohrebúvanie“. Koncom 19. storočia nebývalo zvykom podávať mäso. Ako prvé bolo zázvorové pálené, v zime hriate. Tradičným jedlom bola pšenová kaša, biela zrnková káva a koláče („caletki“). Začiatkom 20. storočia podávali praženicu, suché slivky s makom, makové pupáčiky a bielu kávu. Neskôr to boli párky alebo obložené chlebíčky, saláma, zákusky a čierna káva.
Zdroj: TRENČÍN, Vlastivedná monografia 1, Bratislava 1993.
Mapa
Partneri
